PRI ŠÁLKE S... PAVLOM HANESOM sa porozprával BOHUSLAV PIATKO Vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, tu úspešne ukončil aj svoje doktorandské štúdium a v roku 2009 sa habilitoval na docenta. Vyše 10 rokov pôsobil ako kazateľ v Bratskej jednote baptistov. Od roku 1993 vyučuje na Katedre evanjelikálnej teológie a misie (Dnes Katedre teológie a katechetiky) na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Je garantom filozofie pre teológov, apologetiky a starozmluvných predmetov. Keďže sme sa stretli na Katedre teológie a katechetiky v prekrásnom vysokoškolskom areáli v Banskej Bystrici, spýtal som sa, či na katedre študujú aj z iných ako evanjelikálnych denominácií.... Sporadicky sa vyskytnú aj katolíci či evanjelici ako aj príslušníci iných cirkví. Nie je ich veľa, asi najmä preto, lebo majú potom problém s uplatnením. A pritom, aj keď katedru založili 4 evanjelikálne cirkvi, spoločné vzdelávanie nie je denominačné, jednotlivé cirkvi vyučovanie doplňujú vlastnými lektorátmi. Aj tieto cirkvi majú svoje osobitnosti v teológii a tak sme museli nájsť v študijnom programe spoločný teologický základ prijateľný pre všetkých. Sformulovali sme to na konferencii r. 1995 s názvom „Evanjelikálne kresťanstvo“ v štyroch tézach: (1) konečná autorita Písma ako Božieho slova, (2) viera v obeť Ježiša Krista, skrze ktorú je človek zmierený s Bohom, (3) potreba vedomého obrátenia a znovuzrodenia z Ducha Svätého, (4) život zasvätený poslušnosti Krista, zvestovaniu evanjelia a pomoci blížnym aj v medzicirkevnej spolupráci. Ako som povedal, každá cirkev má možnosť doškoliť svojich teológov v odlišnostiach a špecifikách, ktoré medzi nami sú. Príprave kazateľov a pastorov evenjelikálnych cirkví na KTK a jej kvalite sa budeme venovať v niektorom z ďalších čísel Dialógu... To som rád, lebo to je otázka, s ktorou zápasíme neustále. Diskusia na túto tému je medzi nami učiteľmi trvalá a ak mám hovoriť za seba – úroveň prípravy duchovných by mala byť lepšia. Do istej miery nás limituje počet študentov, takže ťažko sa robia nejaké zaujímavé a náročné učebné projekty, programy. Evanjelikalizmus je „aktivistický“, teda zameraný na to, že treba v cirkvi aktívne niečo robiť. Konkrétne, praktické úlohy. No samotná teológia je teoretická. Treba študovať napr. hebrejčinu, cirkevné dejiny... psychológiu, filozofiu a mnohé ďalšie disciplíny. Naši študenti majú skôr sklony typu štúdia na „americký“ spôsob, kde sa to berie skôr pragmaticky – načo študovať teóriu, keď život beží v praktickej rovine, keď je podstatné, aby „to fungovalo“. Zdá sa mi, že je to celosvetový trend. Moderný mladý človek poväčšine nechce ísť do hĺbky. Stačí mu, že veci fungujú. A súčasný trend evanjelikalizmu je podľa môjho pozorovania takto zameraný aj spirituálne, lebo sa pýta – „Načo budem teoreticky rozmýšľať, keď treba robiť? – tam sú chorí, drogovo závislí, chudobní, neveriaci... treba dačo robiť!“ Ja si myslím, že áno, treba dačo robiť, ale robiť tak, aby to malo kvalitu, odôvodnenie. A to je možno príčina, že nie sme schopní, napríklad, osloviť intelektuálov. Pokiaľ viem, v Bratislave sa to darí, napr. kazateľovi Pastirčákovi, ale celkovo sa táto neschopnosť nesie všetkými evanjelikálnymi cirkvami. Možno je to aj preto, lebo chýba teoretické teologické vzdelanie. Evanjelium je síce jednoduché posolstvo, ale potom bol dvetisícročný dosť komplikovaný teologický vývoj jeho interpretácie. Takže sa dnes stretávajú dva extrémy: na jednej strane sa zdôrazňuje jednoduchosť, na druhej strane dominuje teoretická zložitosť. Myslíte si, že tento sklon evanjelikálov k jednoduchosti bez dokonalého poznania teoretických a teologických zložitostí je na príčine toho, že evanjelikálne cirkvi nerastú, že nevedia osloviť dnešného človeka? Ja mám pocit, že evanjelikálne cirkvi, sa viac držia litery ako Ducha... hoci v Písme, ktoré dominuje v evanjelikálnej teológii sa hovorí, že „litera zabíja, ale Duch oživuje“ a „... kde je Duch, tam je sloboda.“ Biblia je veľmi starý text, ktorý si nárokuje, že je daný Bohom. Je zároveň nadčasová i ukotvená v konkrétnej historickej dobe, v konkrétnej historickej kultúre. Toto je pre mňa fascinujúce a inšpiratívne – hľadať vzťahy Písma v rámci jeho kultúry a paralelu toho istého Písma v našej kultúre. Myslím si, že nie vždy je možné ísť od Písma priamo k našej kultúre. V takých prípadoch treba hľadať paralely – čo by Písmo hovorilo dnes? Snáď by sa dalo metaforicky povedať, že treba postaviť vnímanie Písma na rovnobežkách. Nie tak, že do jedného bodu dáme Písmo a priamo, možno uhlopriečkou ho prenesieme do dnešnej kultúry. Samozrejme, že s Písmom treba pracovať veľmi opatrne. Povedzme, keď robíme paralelný výklad podobenstva a veríme, že text je inšpirovaný Bohom, tak si v paralele nemôžeme začať len tak vymýšľať. Ale zároveň si myslím, že som vernejší Písmu, alebo bližšie k Písmu, keď hľadám adekvátnu, dnešnej kultúre zodpovedajúcu paralelu. Na toto neexistuje návod. To vyžaduje, aby sme Písmu rozumeli, aby sme ho milovali a verili mu. Na tom, čo ste povedali o evanjelikalizme je kus pravdy. Tak to fungovalo aj u mňa. Človek, keď sa obráti, uteká od kultúry (mám na mysli kultúru doby v tom najširšom slova zmysle). Kultúra je ovplyvnená hriechom a obrátený človek sa jej bojí. To sa stalo aj mne, aj ja som sa bál, utekal som od nej a odmietal ju. Ale myslím si, že musí prísť bod, keď sa obrátený človek prestane kultúry báť, prestane pred ňou utekať a musí sa jej postaviť, musí jej začať rozumieť z iného uhla pohľadu, ktorý mu dá silu na to, aby sa necítil ohrozený kultúrou, ale aby sa stal jej partnerom. Mám dojem, že nie vždy a všetci evanjelikálni kazatelia a duchovní pracovníci toto zvládnu, a teda nedosiahnu ten bod, v ktorom už netreba utekať, ale, povedzme, treba viesť dialóg. Ja sám som si nie istý, či som ten bod našiel a či som to zvládol. Evanjelikalizmus, ak sa to dá tak povedať, je často akoby na úteku. Ale my potrebujeme, aby bol taký silný, aby sa prestal báť kultúry, čo ho obklopuje, aby ju začal študovať, aby do nej mohol Písmo vnášať inteligentne a dôveryhodne. Teológ, Paul Tillich, myslím, že vo svojej Systematickej teológii používa taký obraz, že diskusia medzi fundamentalistami a liberálmi je, ako keď ľudia na seba hádžu kamene cez nepriehľadný plot. Nevidia sa navzájom, ale kamene po sebe hádžu. A toto je tak trochu náš problém – utekáme a hádžeme cez plot kamene. Nie sú to obavy, že otvorenosť cirkvi, rovnocenný dialóg so svetom, prinesie jej splynutie so svetom? Poviem to otvorene – neviem. Môžem hovoriť len za seba, netrúfam si hovoriť za evanjelikálov alebo za iných. To záleží aj od osobného povolania. Ak je niekto povolaný za mnícha a pošlete ho do kultúry, tak to nezvládne. A ani nemôžete od neho čakať, že by to mal zvládnuť, lebo jednoducho na to nemá povolanie. Ale ak je niekto povolaný žiť v kultúre, komunikovať s ňou a žije uzavretý v strachu, tak to tiež nie je zvládnutie situácie. Ak by som mal hovoriť o sebe, tak by som sa zaradil niekde na rozhranie týchto dvoch svetov. Ako teológ by som sa mal venovať Písmu, ja veľmi nechodím medzi ľudí, že by som diskutoval o politike, vede, kultúre a podobne. Takže ja som dosť „zašitý“, ale snažím sa načúvať hlasom väčšinovej kultúry. Treba „bodu zvratu“ rozumieť tak, že obrátený človek nemá utekať pred témami, ktoré hýbu okolitou kultúrou, ale aj kultúrou cirkvi – povedzme rozvody, homosexualita, registrované partnerstvá, aby som spomenul aspoň niektoré, ale treba ich prijať ako fakt, diskutovať o nich a zotrvať v tolerancii na svojich stanoviskách v Duchu Písma? Pokiaľ v Písme máme viacero riešení, náznakov, dá sa o niečo oprieť. Pri niektorých témach však ide o podstatu, aj keď v Písme nie je priamo pomenovaná a nie je priamo naznačené riešenie. Zoberme si registrované partnerstvá: To nie je len proti nejakej cirkevnej kultúre, ale je to priamo proti stvoreniu, ak to chápeme biblicky. Možno ma teraz niekto vyhlási za bigotného alebo homofóbneho, ale v Písme sú niektoré veci, ktoré sa dajú rôzne vykladať, ale potom sú veci, ktoré sa nedajú vykladať nijako inak, iba tak, ako sú napísané. Prečo by sme mali, napríklad pri homosexualite povedať, že to Písmo dovoľuje? Iná vec je, že ak to legislatíva štátu pod vplyvom danej kultúry odobrí, no tak kresťania ako ja, budeme mimo zákon. S tým nič nenarobíme a netreba sa toho ani desiť. Ak to mám teda zhrnúť – v Biblii je množstvo vecí, ktoré možno rôzne interpretovať, ale niektoré podstatné veci sú nedotknuteľné. Myslím, že pri homosexualite sa vyzdvihuje „láska“ ako kategória porovnateľná so vzťahom medzi mužom a ženou. Ak toto niekto tvrdí, podľa môjho názoru, je lepšie teologickú diskusiu s ním ukončiť a dohodnúť sa na modus vivendi (prípadne sa dohodnúť, že sa nedohodneme). Ak v štáte demokratická väčšina odhlasuje, že tu má byť registrované partnerstvo, tak ja budem proti, lebo proti je Písmo. A uvidíme, aká bude zo strany väčšiny, alebo legislatívy tolerancia. Tá sa však dnes nedefinuje ako „znášanlivosť“. Tolerancia v pôvodnom význame totiž znamená, že hoci považujem to, čo tvrdí iný, za nesprávne, viem to znášať. Vtedy som tolerantný. Pri rôznych uvoľnených interpretáciách Písma v súvislosti s aktuálnymi problémami dnešného sveta mi často prídu na myseľ Petrove slová na Apoštolskom sneme, ktoré boli síce v inej súvislosti, ale zazneli: Prečo teraz pokúšate Boha a kladiete na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my? Ale veríme, že milosťou Pána Ježiša budeme spasení takisto ako oni. Nie sú to slová, ktoré umožňujú určité ospravedlnenia uvoľneného konania, slobodnej interpretácie Písma? Tu sme na veľmi citlivej pôde. Vrátim sa k tomu, čo sme už hovorili – musíme sa pýtať, čo je paralela? Peter hovoril o zákone a milosti. Ak nájdeme dnes k tomu legitímnu paralelu, tak máte pravdu. Možno to takto vykladať a ospravedlňovať sa. Ale treba rozseknúť jeden uzol: Čo je paralela? Na to je poslaný Svätý Duch, aby sme mali vnútorné potvrdenie, či dobre rozmýšľame. Aby sme nehľadali vymyslené paralely. Zároveň si nemyslím, že teológovia majú na všetko odpoveď. Ale hľadať ju treba. Biblia niečo hovorí v Starej zmluve a niečo hovorí v Novej zmluve. V tomto konkrétnom prípade išlo o dodržanie starozmluvného zákona a novozmluvnej milosti. Aj so slobodou pri intepretácii Písma a hľadaní paralel treba narábať zodpovedne. Ale aj so slobodou ako takou. Nedávno som čítal jedného amerického autora, ktorý rozoberá pojem slobody. Hovorí asi toto: „Sloboda má hodnotu podľa toho, koho, alebo čo oslobodzuje“. A ďalej to len voľne prerozprávam: My vnímame slobodu, ako keby bola hodnotou sama o sebe. Bola, alebo aj je taká predstava, že automaticky oslobodzujem niekoho, kto ju bude využívať dobre. Takto sa v mene oslobodenia ospravedlňuje aj násilie. Ale – osloboďte tigra z klietky v ZOO. To asi nebude celkom dobré oslobodenie. Osloboďte zločincov a ich sloboda bude naplnená niečím iným ako dobrom. Preto platí, že sloboda je len rámec, do ktorého sa niečo musí vložiť. Slobodu nemožno považovať za hodnotu bez poznania hodnoty subjektu, ktorému patrí... Ak sloboda prináša zlo, tak sa nevyhnutne musí obmedziť. Ak pustíte tigra do mesta, treba ho chytiť. To je zaujímavý pohľad na slobodu... My starší sme 40 rokov žili v neslobode, potom nás zrazu oslobodili, ale neboli sme v slobode vychovaní, takže sme ju naplnili tým, čo bolo po ruke. Neboli sme pripravení, neuchopili jej napĺňanie ľudia, ktorí by ju nezneužili, ktorí by chceli robiť len dobro. A toto sa, podľa mňa, deje okolo nás. My sme si nepovedali hranice a smerovanie slobody. Aspoň ja mám taký dojem. Sloboda sa stala cieľom, ale my sme potrebovali slobodu ako prostriedok na dosiahnutie hodnôt. 40 rokov nás bombardovala propaganda neslobody. Potom sme sa oslobodili, ale nikto si netrúfol a asi ani nemal právo, bombardovať ju novou propagandou, lebo v slobode sa nebombardujú ľudia. Lenže, povedané s nadsázkou – stará propaganda zostala – možno v nás. Niečo tu bolo naučené a nikto sa ani nepokúsil to odnaučiť. A tu sme naspäť pri evanjeliu. Človek je ten obrazne spomínaný „tiger“, pretože má hriech. Na to, aby ste ho oslobodili, ho potrebujete zmeniť. (Tiger možno už v tejto súvislosti nie je najšťastnejší príklad, lebo asi sa nedá zmeniť.) O tom je evanjelium. Kým tigra/ človeka nezmeníte, tak ho radšej neoslobodzujte. Viem, že sme tu na veľmi citlivej pôde a ja by som bol nerád, keby to vyznelo tak, že kým sú ľudia hriešni, nemajú právo na slobodu. To určite tak nemyslím a tak to nemôže byť. Ale pravda je taká, že ak vládne hriech, tak väčšinou si „zabezpečíme“ neslobodu. Pozrime sa, napríklad na to, ako došiel Hitler k moci. Prevzal štát v takom neporiadku, že samotní Nemci si povedali, že lepší je nejaký diktátor, ktorý dá prácu a spraví poriadok. My sa už naňho pozeráme po roku 1945, teda po vojne a koncentrákoch. Ale v 30. rokoch...? Dnes sa dostávame do podobného štádia – na obzore je globálny kolaps ako dôsledok neporiadku. Mladá generácia našich 40 rokov komunizmu nezažila. Má šancu siahnuť po slobode a hodnotách, ktoré by premenili neporiadok a nespravodlivosť na poriadok a spravodlivosť? Aby som sa priznal, to čo sme hovorili o slobode – takmer sa bojím, že som to povedal. Lebo od toho je len krôčik k tomu, aby to niekto pochopil a vyložil tak, že hlásam neslobodu... ...a zneužil to? Áno – a zneužil to: Napríklad tak, že evanjelikáli chcú, aby tu bola nesloboda. Ale to som určite nepovedal. Ani netúžim po politickej neslobode, ani si nemyslím, že ľuďom treba rozkazovať, čo si majú myslieť. Ale – kto má povedať pravdu? Politici? Tí len zneužívajú pojmy ako sloboda, demokracia, právo na dobrý život atď. To, čo si naozaj myslia, alebo to, čo vedia, nemôžu povedať, lebo by ich nikto nevolil. A tak klamú a zavádzajú. Musia lichotiť. Ale ak lichotia, tak skončili s pravdou. Ak začnú hovoriť pravdu, musia skončiť s lichotením. Kazateľ evanjelia by mal hovoriť pravdu. Ale vystavuje sa riziku, že ho dakto môže vyhlásiť za inkvizítora, alebo niečo iné... lebo je veľmi nepríjemné priznať si sám pred sebou, že ja si slobodu nezaslúžim. Ale Boh odo mňa chce, aby som si to priznal. Nie, že vy nemáte byť slobodným, alebo váš sused, ja si nezaslúžim slobodu, kým nie som dobrým človekom. A o toto ide v evanjeliu. Myslím si, že preto sa dostávame do neriešiteľných problémov, lebo len chodíme okolo horúcej kaše. Toto je biblická paralela, len povedaná politickým alebo filozofickým slovníkom. Priznám sa, sú to hraničné úvahy aj pre mňa. Ale vy sa asi rád pohybujete v hraničných oblastiach, kde nie je celkom jasno medzi dvoma svetmi. Svedčia o tom aj mnohé vaše práce a pojednania. Prečo? Teraz vám odhalím o sebe niečo, čo je veľmi pravdivé a nie veľmi lichotivé. Ktosi povedal, že študenti psychológie a teológie študujú tieto odbory preto, lebo riešia svoje vlastné problémy. Čakalo by sa však, že človek ide študovať teológiu, lebo chce pomôcť iným. To by mal byť motív – láska, obetavosť, a tak ďalej. Ja som si išiel na teológiu riešiť svoj vlastný problém. Už v mladosti som sa dostal do vážneho vnútorného konfliktu. Vyrastal som v kresťanskej rodine, ale bol som pod silným vplyvom ateizmu. A zrazu som nevedel: Mám veriť? Nemám veriť? Neveriť som sa bál, lebo čo ak je to pravda o Bohu? Bál som sa veriť, lebo to bolo trápne. A tak som hľadal, hľadal a hľadal odpovede. A zamieril som na teológiu, lebo som si povedal, že ak sa mám dopátrať pravdy, tak musím začať kontaktovaním Boha. Pre mňa bolo najdôležitejšie zahryznúť sa do toho, čo ma najviac ťažilo. Ubíjajúce bolo, že som počul riešenia, ale na otázky, ktoré mi pri tom napadali, mi nikto neodpovedal. Mám na mysli cirkev, ktorá kázala evanjelium ako jasnú zvesť, ale neodpovedala na moje otázky. Takže, to je aj odpoveď na vašu otázku – po tom, čo som našiel odpoveď na problém svojej viery, snažím sa nevyhýbať kritickým problémom (aj teologickým) a tie sú naozaj v hraničných oblastiach dvoch názorových svetov. Tam stretávame takéto zložité otázky a ja sa pokúšam nájsť na ne odpovede. Ponajprv pre seba. Ale z teológie ste zamierili do praxe – priamo na kazateľne šíriť to, čo ste sa dozvedeli. Prestali ste hľadať? To hľadanie je vo mne stále. Ja som teológiu neprestal študovať skončením štúdia na teologickej fakulte. Teológ Schleiermacher sa údajne až do smrti podpisoval ako„študent teológie“. Aj ja si myslím, že som stále študent. Ako kazateľ som začal v praktickom živote skúšať, čo som sa naučil, ale viac ma priťahovali knižky na ďalšie štúdium ako povedzme návštevy v rodinách. Začal som sa venovať aj filozofii, lebo keď chcete rozumieť teológii, je dobre siahnuť po filozofii. Naplnilo vaše očakávania kazateľstvo? Keď hovoríme o naplnení, tak by som to trochu scholasticky rozdelil na naplnenie emocionálne a naplnenie intelektuálne. Naplnenie emocionálne, zážitkové by som ja sotva mohol hľadať v kazateľskej práci. Kazatelia, okrem iného, majú robiť pastorálnu prácu, chodiť medzi ľudí, rozprávať sa s nimi, navštevovať ich. To je normálna súčasť služby. A na to ja nie som dosť dobrý. Moja predstava o šťastnom živote je byť s niekým, s kým si veľmi dobre rozumiem, napríklad s rodinou, alebo byť sám so svojimi ideami, teda s knihami. Takže emocionálne ma kazateľská služba dostávala skôr do napätia – vedel som, že by som mal robiť niečo, čo nerobím. Ale intelektuálne naplnenie som mal, lebo som sa v praxi stretával s tým, na čo som hľadal odpovede. Neviem, či som odpovedal? Čiastočne, alebo inak – čakal som, že mi poviete, že vás to nenaplnilo, lebo ste sa napokon opäť vrátili do sveta kníh a teórie – na fakultu. Čo odovzdávate mladým? Neodišiel som preto, že by som pociťoval nenaplnenie. To bol čisto praktický dôvod – v istom období došlo ku krízovému stretu mojich kazateľských plánov a cirkevných predstáv. To, že som odišiel, nie je návrat k teológii (od tej som nikdy neodišiel) – poviem to trochu metaforou: ten odchod bol pre mňa katapult. Vyhodilo ma to z lietadla tesne pred haváriou a pristal som, aj zásluhou Ondreja Luptáka na katedre. Tu ma napĺňa intelektuálna práca, ale zase mi chýba spoločenstvo cirkvi... Vráťme sa ešte k vašim prácam. Dosť prekvapujúce pre mňa bolo zistenie, že sa venujete filozofii teológie. Prečo? Pravdepodobne najlepšia odpoveď je, že pravda je jedna. Filozofia a teológia nesedia v dvoch oddelených kupé vo vlaku, ktorý ide dejinami. Keď filozof rozmýšľa pravdivo, tak síce inými slovami, ale pýta sa na to isté, ako teológ. Snažím sa presvedčiť našich študentov-teológov, že im pre komunikáciu so svetom nestačí jazyk Biblie. Tým nechcem povedať, že ho majú zmeniť. Chcem povedať, že ho majú prerozprávať do modernej reči súčasnosti, do súčasných pojmov a do súčasných podmienok. Veď aj apoštol Pavol rozprával inak v synagóge a inak v Aténach. Nemyslím podstatu výpovede, ale jazykové prostriedky. V rôznych prostrediach používal rôzne, prostrediu adekvátne komunikačné prostriedky. Keď dnes rozprávame jazykom postmoderny, tak my by sme tiež mali používať adekvátne zrozumiteľný jazyk. Ale ak chcem taký jazyk používať, musím ho poznať, musím si ho naštudovať. Inak vyjdem na posmech. Preto to nie je pre nás ľahké, ale inak sa s nami nikto vážne baviť nebude. Ak mám lásku k človeku, čo by som ako kazateľ mal mať, tak takéto poznávanie a štúdium by bolo aj prejavom lásky. Zápasiť o pravdu treba vedieť. To znamená, že ak evanjelikálne kresťanstvo hlása lásku k človeku, má rado človeka, tak ho musí vedieť osloviť, musí hovoriť svoje myšlienky jeho rečou. To vôbec neznamená, že sa dostane pod jeho moc, že sa ho bude báť a že mu zamlčí pravdu. Ak chceme šíriť evanjelium, musíme ho šíriť tak, aby nám bolo rozumieť. To je odpoveď na to, že prečo filozofia a teológia. Pravda je jedna a filozofia dáva pojmy, ktorým moderný človek rozumie. Samozrejme, na druhej strane, musím vedieť vysvetliť aj niektoré biblické pojmy, ktoré zase nepozná filozofia. Filozofia napr. nevie, čo je pokánie… Dobre. Vieme to zhrnúť do nejakého záveru? Už sme hovorili, že evanjelikalizmus sa považuje za neintelektuálny dokonca anti intelektuálny. Čo je čiastočne pravda. Začiatkom 80. rokov vyšla v USA kniha evenjelikálneho autora Marka Nolla, ktorá začína dnes už slávnou vetou: Škandálom evanjelikálneho rozumu je, že ho veľa nie je. To dnes už neplatí, lebo z evanjelikálov (v samotných Spojených štátoch) pochádza celý rad významných osobností tých najrôznejších oblastí života. No u nás to ešte tak trochu doznieva. V momente, keď vyznám to, čo vyznávam, teda, že Biblia je Božím slovom a je neomylná, tak viem, že mnohí si pomyslia, že som vypol mozog. Samozrejme, že by som vedel aj pokračovať, ale na to by sa ma musel niekto spýtať – a čo ďalej? Ľudia si väčšinou povedia, že to je nevedecké. Lebo vedecké je dnes to, čo je skeptické. Preto sa na nás evenjelikálov pozerá ako na nemysliacich fundamentalistov. S tým sa asi musíme vyrovnať. Ale keď niekto chce vedieť, musí počúvať a my musíme hovoriť tak, aby nám rozumel. O to sa v živote snažím a tomu chcem učiť aj študentov na tejto katedre.

Napísal Bohuslav Piatko