DANIEL PASTIRČÁK bol jedným z mála evanjelikálnych pastorov na Slovensku, ktorých hlas po zverejnení dokumentu Kongregácie pre náuku viery (o ,,jedinej pravej katolíckej cirkvi") pred necelým rokom v médiách zaznel. Jeho články uverejnili časopisy Zrno aj .týždeň. Dialóg vtedy ešte nevychádzal, a tak využívame prvú príležitosť, aby sme sa s ním na túto tému porozprávali. Jeho názory vtedy vyvolali pomerne veľký ohlas. Porozprávala sa s ním JANA ROJKOVÁ. Daniel, ty si do médií napísal viacero článkov na vatikánsky dokument Kongregácie pre náuku a vieru, prostredníctvom ktorého rímskokatolícka cirkev vyhlásila, že je jediná pravá cirkev. Tvoje vystúpenie vyvolalo dosť búrlivú odozvu. Pre katolícky mládežnícky časopis Zrno som vyjadril svoje zarmútenie.Druhý vatikánsky koncil otvoril z katolíckej strany dvere k procesom, ktoré dodnes neboli naplnené. Tie procesy vzbudzovali oprávnenú nádej na prehĺbenie ekumény. Medzi katolíkmi sú na jednej strane horliví zástancovia koncilu, ktorí by radi videli oveľa rozhodnejšie presadzovanie jeho výziev k otvorenosti a spolupráci v praxi, na druhej strane opatrní kritici koncilu, ktorí by videli cirkev radšej v predkoncilovom období. Obe skupiny sa snažia interpretovať Druhý vatikánsky koncil podľa svojho presvedčenia. Jedni smerom dopredu, druhí smerom dozadu. Vyhlásenie Kongregácie pre náuku a vieru jasne vyjadruje, že dnes sú pri kormidle tí druhí. Takže dve krídla v najvyššom vedení rímskokatolíckej cirkvi? Mohli by sme ich symbolizovať dvoma tvárami niekdajších dobrých priateľov, dvoch významných teológov Künga a Ratzingera. Obaja sa aktívne zúčastnili na Druhom vatikánskom koncile. Jeden je dnes disidentom vo vlastnej cirkvi, druhý je pápežom. Zdá sa, že katolícka cirkev sa po období nádejného otvárania vydala cestou sebaohraničenia k upevňovaniu vlastných pozícií. V dokumente „Odpovede na otázky" sa to jasne deklarovalo. Katolícka cirkev svojimi oficiálnymi ústami potvrdila to, z čoho ju upodozrievali protestantskí odporcovia ekumenizmu. Tí nám vždy hovorili: „Nebuďte naivní, pre katolícku cirkev vždy bude existovať iba jeden cieľ, totiž, aby sa všetky roztratené ovce zjednotili pod pápežom ako jedinou hlavou a bude jeden pastier a jedno stádo." Kongregácia si položila otázku: Čo je cirkev? A odpovedala. Cirkev je tam, kde je dodržaná pravá apoštolská postupnosť – proces svätenia od Krista k dnešným biskupom. Iba katolícka cirkev je naozaj pravá, lebo iba ona má v plnosti skutočnú podstatu cirkvi. Ani pravoslávna cirkev na tom nie je úplne zle, tá má tiež apoštolskú postupnosť. Má ju však narušenú, lebo je oddelená od pápeža. A kam sú zaradení protestanti? Protestantom dokument úctivo priznáva prejavy Ducha, ale v podstate žiadnu cirkevnú podstatu. Tí, čo hovoria: „Nič nové pod slnkom," majú vlastne pravdu. Toto bolo vždy katolíckou definíciou cirkvi. Druhý vatikánsky koncil neponúkol novú definíciu. Otvoril však cesty k hľadaniu novej, otvorenejšej definície. Dogma o apoštolskej postupnosti a cesta k jej novej interpretácii je hlavnou otázkou ekumény. Zaoberajú sa ňou mnohí katolícki i protestantskí teológovia. Vyhlásenie Kongregácie tento proces na dlhý čas zmrazilo. Podobná diskusia ako v katolíckom Zrne prebehla aj v .týždni. Štefan Hríb napísal pochvalný článok na to vyhlásenie. Čudoval sa, prečo „Odpovede na otázky" kritizujú židia a protestanti. Ja som na ten úvodník odpovedal. Naša diskusia bola o tom, či sa interpretácia učenia mení alebo nemení. Ja som zastával vývinové stanovisko, on zastával konzervatívne, statické hľadisko. Pýtal sa: Meniť či nemeniť názor? Ty si teda zástanca vývoja, čiže ustavičnej zmeny názorov... V našom hľadaní pravdy je dôležité jedno i druhé. Ak ide o poznané fakty, je dôležité zostať verný poznanému, aj keby bolo politicky výhodnejšie názor zmeniť. V situácii, keď k poznanému pribudnú ďalšie fakty a nažitá skúsenosť rozšíri môj obzor, je zase dôležité prehodnotiť názor a zmeniť ho tak, aby zahŕňal nové poznanie. Dejiny cirkvi, katolíckej ako aj iných cirkví, dokazujú, že nevyhnutne dochádza k vývoju a reinterpretácii pôvodných dogiem. Jasným príkladom je starý konflikt medzi ospravedlnením z viery milosťou a ospravedlnením zo skutkov. Protestantský dôraz bol iba milosťou z viery, katolícky kládol dôraz na skutky. Keď človek číta evanjeliá, vidí, že jedno aj druhé je pravdivé, spolu vytvára paradoxný celok. V týchto jednostranných dogmatických postojoch došlo v teologickom vývoji medzi katolíkmi a protestantmi k spoločnému vyhláseniu o ospravedlnení. Obidve strany uznali, že pravda je niekde uprostred. Na tomto vyhlásení sa podieľal aj súčasný pápež. Podobný pohyb by mal nastať aj v učení o apoštolskej postupnosti. Je treba do nášho chápania zahrnúť celú historickú skúsenosť. Zažili sme svoje vlastné hriechy - vzájomné preklínanie, náboženské vojny, zažili sme, že Duch Svätý sa prejavuje v rôznych formách cirkvi. Čo teda dnes vo svetle všetkých tých skúseností znamená postupnosť apoštolstva? Vyhlásenie Kongregácie mrazivým tónom prerušilo diskusiu. Ozval som sa, lebo vyhlásenie som čítal kritickými očami sekulárneho čitateľa, ktorý nedôveruje jednostranným absolútnym vyhláseniam. Podobné vyhlásenia spochybňujú hodnovernosť evanjelia v očiach necirkevných hľadačov. Ozval som sa i preto, lebo sa sám tak trochu cítim byť katolíkom. Svoje kresťanstvo vnímam ekumenicky a učím sa, čo sa naučiť dá zo všetkých kresťanských tradícií. V tom spočívala časť nedorozumenia. Katolíci prirodzene moje slová nečítali ako sebakritiku, ale ako útok protestanta na katolíkov. V čom tkvie podstata negatívnych reakcií? Viem niečo len z počutia. V Zrne, čo je tak trocha disidentský časopis, sa ozvali viacerí horliví katolíci. V ich reakcii sa dalo nájsť aj mnoho pekného, hovorila z nich oddanosť a láska k viere a k cirkvi. Ak mám byť spravodlivý, musím povedať, že keby som napísal podobnú kritiku o apoštolských, luteránoch, baptistoch alebo cirkvi bratskej, tiež by sa našlo veľa horlivých. Ja som zvyknutý, že dostanem po nose. Napísal som, čo som si myslel, a ozvali sa pohoršené hlasy, ako môžem napísať niečo také trúfalé na najvyššiu autoritu z Ríma. Možno keby to bolo o Sokolovi alebo nejakých miestnych autoritách, tak by tých ohlasov bolo menej a boli by menej rozhorčené. V Zrne sa však ozvali aj katolíci, ktorí s mojím vyjadrením súhlasili. Pekný príspevok napísal katolík zo Spojených štátov, ktorý sa s celým mojím príspevkom stotožnil. Na záver podal poctivé vysvetlenie, prečo napriek tomu zostáva katolíkom. Myslím, že by sa ním mohol inšpirovať aj kriticky mysliaci veriaci z ktorejkoľvek inej cirkvi. Zrno uverejnilo rozhovor s katolíckym teológom z Ríma, ktorý oveľa jemnejším a menej expresívnym jazykom povedal v podstate to, čo som povedal ja. V .týždni to bolo trochu iné. Viac osobné. So Štefanom Hríbom sme viac ako kamaráti, prežili sme spolu podstatnú časť našej duchovnej cesty. Polemiku som vyvolal ja, svojou kritikou Števovho editoriálu. On pochopiteľne reagoval osobne a emocionálne. Myslím, že spor medzi nami nezanechal žiadny podstatný tieň. K jeho hlasu sa pridali ďalší katolíci, ale to mi neprekáža. Už keď som to písal, vedel som, že rozbúrim hladinu. Mal som však naliehavý pocit, že kvôli ekuméne to treba povedať. Je pravda, že ťa nazvali aj klamárom? Klamárom? Je to možné. Ja som všetky reakcie nečítal. Možno chceli tým pojmom označiť niektoré nepresnosti v mojich vyjadreniach, a v tom im treba dať za pravdu. Možno ich k tomu viedli pobúrené city, občas je najľahšie - keď s niekým nesúhlasím - namiesto argumentov ho obviniť zo zlých úmyslov. V Zrne však vznikol plodný, otvorený rozhovor, ktorý posunul ekumenické vzťahy ďalej. Mnohí evanjelikáli ma donedávna vnímali takmer ako kryptokatolíka, teraz, bez toho, aby som zmenil názor, som sa stal antikatolíkom. Dostával som listy od radikálnych protestantov či evanjelikálov, podľa mňa trošku jednostranných, ktorí mi ďakovali: Dobre si im dal! Aspoň vy ste sa ozvali, keď ostatní mlčia! Ale ja som to tak nemyslel. Nepochopenie teda vzniklo na oboch stranách, sčasti som ho iste zavinil i ja svojimi emóciami zafarbenými formuláciami. O tom je však každá naša komunikácia, sčasti sa pochopí, sčasti nepochopí. Tak či tak myslím si, že úloha ekumény pred nami stojí možno ešte naliehavejšie, ako sme si mysleli. Z tvojich vyjadrení je zrejmé, že v podstate nie si nositeľom radikálneho postoja. Skôr kdesi uprostred, aj keď si kazateľom evanjelikálneho spoločenstva. Radikálnosť svedčí ranej mladosti. Je prejavom opojenia z novoobjavených právd. Udreli mi do hlavy tak, že na istý čas nevidím opačnú stránku vecí. Byť v päťdesiatke radikálom znamená byť slepý na jedno oko. Pred niekoľkými rokmi som bol so skupinou priateľov na duchovných cvičeniach v lese. Jedno popoludnie sme trávili čas modlitbami a rozjímaním. Modlili sme sa za hlbšie sebapoznanie, hľadali sme symbol, ktorý by vyjadril, čo Boh do našej osobnosti vložil ako poslanie. Ja som vtedy prišiel na niečo, s čím sa dodnes stotožňujem. Typ osobnosti, ktorý Boh vo mne vytvoril a vytvára, má charakter mostu. Nikdy nestojím oboma nohami na jednom mieste, vždy jednou nohou stojím na jednom a druhou na druhom brehu. Jednou nohou som protestant, druhou som katolík, jednou nohou som hlboko veriaci, druhou nohou som s pochybovačmi, ktorí sa pýtajú. V klenbovom kameni uprostred mostu sa protichodné tlaky zrážajú. Z toho napätia vzniká všetko, čo hovorím. Patrí k tomu pravdaže i to, že sa na mňa občas nahnevá jedna či druhá strana, a tiež osamelosť, vedomie, že nepatrím ani tam, ani tam. Ale to asi patrí k údelu mosta. Zmenil sa tvoj postoj k ekuméne? Nezmenil, len som musel skorigovať svoj názor, že ekuména je už hotová. Dnes si myslím, že sme opäť kdesi na začiatku a treba sa do toho pustiť znovu. Viac ako kedykoľvek predtým som presvedčený, že hlavné dielo Ducha Božieho v súčasnom kresťanstve sa deje tam, kde najjasnejšie prebieha ekuména, zbližovanie a zažívanie spoločnej podstaty kresťanstva v Kristovi. Nemám však na mysli úzku ekuménu medzi evanjelikálmi, alebo iba zbližovanie medzi protestantmi, mám na mysli jednotu všetkých kresťanských tradícií. V čom je podľa teba podstata katolicizmu a protestantizmu? Do tej otázky patrí aj pravoslávna cirkev. Myslím si, že každá veľká tradícia má svoju jedinečnú charizmu, a má samozrejme aj svoje úskalia. Najväčšou charizmou katolicizmu je jej katolicita, pokiaľ sa jej drží, lebo katolicita znamená všeobecnosť, univerzálnosť. Kresťanstvo by nemalo stratiť zo zreteľa svoju univerzálnosť. Katolícka cirkev v rôznych šťastnejších obdobiach vývoja svoju univerzálnosť uplatňovala tým, že dokázala do seba absorbovať rozmanité kultúrne prvky, dokázala vytvoriť rády, ktoré majú svoje dôrazy, svoje spôsoby života, a zachovať to v akomsi veľkom celku jednoty. Na katolíckej cirkvi ma vždy oslovovalo to, ako vedela do seba integrovať umenie i filozofiu. Nie som si istý, že sa jej to darí dnes. Pojem „katolícky" dnes katolíci používajú proti jeho pôvodnému zmyslu - nie ako všeobecnosť, ale skôr označenie svojej špecifickosti a výlučnosti. Sila aj slabosť katolíckej cirkvi je v jej univerzalite, ktorá je držaná v hierarchickom systéme vzťahu nadriadenosti a podriadenosti. Ten je už podľa mňa vývojovo prekonaný. Prísne hierarchický systém zodpovedá kolektívnemu vedomiu, v ktorom autority určujú mienku kolektívu. Pri protestantizme ide o dôraz na individuálne myslenie, slobodu a zodpovednosť. Protestantizmus preniesol ťažisko na jednotlivca: Tu stojím, inak nemôžem, tak mi Pán Boh pomáhaj! Bolo to zdôraznenie individuality človeka a jeho zodpovednosti za osobnú vieru a slobodu svedomia. V protestantizme sa individuálny človek stáva nositeľom viery oveľa viac ako cirkev, ktorá je štrukturovanou a prísne organizovanou komunitou. Hovorí sa, že z hľadiska učenia o Svätej Trojici je katolícka cirkev obrazom Otca – – autority, protestantská dáva dôraz na Syna, milosť, spásu a individuálny vzťah, a pravoslávna na Ducha Svätého. Pravoslávna cirkev priniesla v minulosti mystické a filozofické kresťanstvo, oproti rímskej cirkvi, ktorá bola organizovaná viac právne. Niektoré prvky pravoslávia svojou mystikou oslovujú náš postmoderný svet. Je zaujímavé, že práve z pravoslávnej tradície prichádza v súčasnosti najviac inšpirácie pre súčasnú hudbu. Som za ekuménu, lebo verím, že v otvorenom dialógu týchto tradícií sa rozvíja poctivé, inteligentné a živé kresťanstvo. Bratislavský zbor cirkvi bratskej je z hľadiska postoja s tebou ako pastorom v jednote, a je to cítiť aj z rozhovorov s ľuďmi od vás, Duch zjednocuje... U nás na Cukrovej má ekuména dlhú tradíciu. Vznikla dávno predtým, ako som sa tu objavil. Ja iba rozvíjam, o čo sa zaslúžili iní. Ujo Milan Jurčo a brat kazateľ Ciesar formovali život na Cukrovej celé desaťročia predo mnou. Jedným z najbližších priateľov brata Ciesara bol páter Anton Srholec. Milan Jurčo mával pravidelné stretnutia s katolíckymi teológmi. Jeho teologické myslenie bolo odvážne ekumenické. Pamätám sa na jeho objavný komentár Máriinho chválospevu, v ktorom sa píše: ,,Odteraz ma budú blahoslaviť všetky národy." Ujo Milan poznamenal: „Keby existovali iba protestanti, kto by tú Máriu blahoslavil?!"

Napísal Bohuslav Piatko