Manželia Rumánkovci zo Starej Turej vyslovili nahlas to, čo ich trápilo dlhšie: „Robme dačo s Domovom bielych hláv!“ Takmer v tom istom čase, úplne nezávisle na sebe sa ozvali aj z Bratislavy Štefan a Drahuša Markušovci: „Staroturanci, ujmite sa toho, zachráňte Domov bielych hláv!“ V Staroturanskom spravodajcovi v májovom čísle v roku 2000 opísal históriu Domova bielych hláv Gustáv Rumánek. Vyberáme z nej len niekoľko myšlienok: Autor (GR) spomína, že Kristína Royová sa k tomuto projektu pravdepodobne inšpirovala v Sliezsku, kde na rodinných majetkoch šľachtického rodu Thiele- Winckler spoznala takúto sociálnu prácu a videla, čo dokáže viera a láska. No prišla 1. svetová vojna, ktorá všetky takéto plány odsunula na neskorší čas. V roku 1926 bola postavená Chalúpka pre siroty a zanedbané deti a po nej začala K. Royová pomýšľať na starobinec. Tento názov jej znel trochu chladne, a preto zvolila iný: Domov bielych hláv. Prvý verejný impulz k vybudovaniu zaznel v júnovom čísle 1931 časopisu Večernica. Odcitujeme z článku úryvok: „Dva ideály sprevádzali ma cez môj dlhý život. Prvý urobiť dobre opusteným deťom, druhý osladiť ešte posledné dni opusteným starým ľuďom. Tu a tam podarilo sa mi takýchto opustených starcov privinúť, no nebolo to to, po čom som túžila... Aj naša nemocnica vznikla v prvom rade z tejto túžby, akonáhle chcela som istej opustenej nemocnej pomôcť, nemala som ju kam vziať. Dvadsaťosem rokov musela som ešte čakať, než Pán naše prosby vyslyšal a než prišlo k vystavaniu našej malej nemocnice. (Kristína Royová) Myslelo sa pôvodne na malý domček, lebo boli ťažké časy peňažnej krízy, no Spasiteľ, brat Růžička, vykonal všetku prácu okolo stavby zadarmo z vďaky za niekdajšie prijatia svojho otca do nemocnice. Urobil plán na štvrť milióna Kčs a hoci sa Kristína Royová rozhodla len na polovičný výdavok, lebo mala iba 20 000 Kčs, postavil nákladný dom asi za 220 000 Kčs, na ktorý sa zozbieralo okolo 60 000 Kčs. Ostatné sa zapožičalo z Tábora (bratrská záložna v Prahe) a 100 000 Kčs zapožičali manželia Bullovci z Pezinka.“ (Ján Chorvát) Domov bielych hláv je v súčasnosti jedinou zachovanou stavbou zlatého štvoruholníka staroturianskej charity a ekumenizmu, kde patrila ešte Chalúpka ako i Nemocnica a Útulňa. Toľko zo spomienok, ktoré zhromaždil Gustáv Rumánek. Na VZ SLUHA? V Starej Turej funguje Občianske združenie SLUHA, známe skôr divadelnými predstaveniami dramatizácií diel Kristíny Royovej. Tak trochu ma prekvapilo, keď mi výkonný riaditeľ OZ SLUHA Peter Ferík zavolal a pozval ma na ich valné zhromaždenie. Priznám sa, že som si v duchu povedal: Načo? Čo z valného zhromaždenia jedného, aj keď činnosťou zaujímavého občianskeho združenia môžem priniesť čitateľom Dialógu. Peter ma privítal pred budovou, ktorú som poznal len z fotografií a priznám sa, ani som nevedel, že ešte existuje. Keď ma trochu uviedol do problematiky, pochopil som, čo treba priniesť čitateľom Dialógu – nie to, že sa konalo VZ občianskeho združenia SLUHA, ale to, kde sa konalo. Budova, pred ktorou sme v malom parčíku stáli bol Domov bielych hláv v Starej Turej. Budova zvonku ešte ošumelá, rovnako aj na prízemí. No na poschodí sme vstúpili do iného sveta – úplne vynoveného, zrekonštruovaného a zmodernizovaného priestoru, na konci ktorého je pracovňa Kristíny Royovej. Ešte nezrekonštruovaná poslúžila ako šatňa. Zrazu som rozostavanosť prestal vnímať. Stál som tam v akejsi nemej úcte v miestnosti, kde Kristína Royová pracovala, chodil som po chodbe, kde sa sestry Royové a mnohí ďalší velikáni viery a slovenského prebudeneckého hnutia pohybovali a žili kedysi pred necelým storočím. Budova ožíva. No nie to je podstatné – ožíva, aspoň z časti aj jej pôvodný zámer – sociálne služby. Írsky začiatok Peter Ferík v krátkosti porozprával, čo všetko sa udialo od prvého stretnutia Správnej rady OZ SLUHA, ktoré sa tu uskutočnilo ešte v schátranej budove. Najskôr bolo treba nadviazať kontakt s evanjelickou cirkvou, ktorej budova patrí. Na biskupský úrad do Bratislavy prišli ( s manželkou Jankou) s piatimi požiadavkami, ktoré sformulovala Správna rada OZ s tým, že ak budú odpovede kladné, tak idú do toho. Neboli ďaleko od šoku, keď im Vladimír Daniš, konateľ firmy Reformata, ktorá spravuje nehnuteľnosti ECAV na všetkých päť požiadaviek odpovedal kladne. To bol signál, že sa ide do toho. Na Starú Turú sa Feríkovci vrátili s kľúčmi od Domova bielych hláv. A potom, ako spomína Peter, tam len chodil, prezeral budovu zdola nahor a zhora nadol a rozmýšľal, kde začať. Čo s tým? Pred zúfalstvom ho zachraňovali ľudia, ktorí sa obnovou Domova nadchli z Cirkvi bratskej i z evanjelickej cirkvi. No dlho to boli len reči, úvahy, pozeranie... a nič. A zrazu to spadlo. Dozvedel sa, že do Nového Mesta nad Váhom prídu na Evanjelizačnú akciu pre deti a mládež (upratovaciu), ktorá sa koná pod názvom „Lebo mám rád svoje mesto“, mladí ľudia z Írska, ktorí spolupracujú s Apoštolskou cirkvou z Nového Mesta. Tí, hoci mali rok vopred naplánovaný program, v ktorom Domov bielych hláv určite nebol, si našli čas a prišli. Vraj nechodili, ale behali pri vynášaní tej rokmi nahromadenej hrôzy, čo v opustenej budove bola. Na čele tohto tímu bol pastor novomestského zboru apoštolskej cirkvi Jozef Gabovič. To bol skutočný začiatok reálnych prác. Zatiaľ len upratovacích. Slovenská skúsenosť Peter Ferík spomína, ako zjednával majstrov na stavbárske a kúrenárske práce. Povedal im, aké práce objednáva, čo všetko chce, a ako priamy človek im prezradil, že peniaze zatiaľ na to nemajú, ale kým sa práce dokončia, peniaze by vari mali byť. Výsledok bol zrejmý – o dva dni mu zavolali, že nemôžu prísť, lebo majú už dohodnuté iné práce. Ďalšej firme už stav financií neprezradil, a tak sa práce začali. A zdarne pokračovali... až sa blížilo dokončenie a s ním sa približoval aj čas zúčtovania. Vo firme sa nedarilo, doma vraj tiež nebola taká rezerva a začínalo byť úzko. Jedného dňa, krátko pred termínom vyplatenia prišiel Peter domov dosť ustarostený – robota bola takmer hotová a peňazí na vyplatenie nebolo. Manželka ho privítala slovami: „Máš na stole nejaký šek.“ Ani sa naň hneď nepozrel, lebo si myslel, že treba ďalšie peniaze na ďalšiu platbu. No manželka ho uspokojila: „To nie je šek na zaplatenie, to tebe prišli nejaké peniaze“. Pomyslel si, že nejakých 20 euro z nejakého preplatku. Neveril vlastným očiam, keď zbadal na šeku niekoľko tisícovú cifru. Hneď mu napadlo, že to musí byť nejaký omyl, kto by mu tak veľa peňazí posielal. Nebol to omyl. Peniaze boli reálne, na meno Peter Ferík a v ďalších dňoch s nimi vyplatil všetky spravené práce. A odkiaľ boli? Peter si vraj kdesi na začiatku rekonštrukcie povedal, že za túto stavbu aj život položí. A na valnom zhromaždení vyznal: Pán Boh odo mňa nechcel život, ale moju životnú poistku, ktorú som si založil pred niekoľkými rokmi. Len tak, pretože už jednu som mal. Podpísal som, zadal do banky trvalý príkaz a takmer som na ňu aj zabudol. Pán Boh pred piatimi rokmi vedel, že presne v tomto čase budem potrebovať peniaze, dokonca vedel aj koľko, a zabezpečil ich.“ To je neuveriteľný príbeh a Božie riadenie pozemských vecí, a to bolo druhé veľké povzbudenie pre celý tím, ktorý má na starosti rekonštrukciu Domova bielych hláv v Starej Turej. Oživenie zámerov? Nebudem hovoriť o celej širokej činnosti OZ SLUHA. Zostaneme len pri Domove bielych hláv. Toto rozprávanie som uviedol titulkom: Oživenie storočnej myšlienky. Okrem mnohých sociálnych, kultúrnych vzdelávacích programov, ktoré vnesú medzi tieto storočné múry aktivisti z rôznych cirkví, je zámer prestavby spodnej časti budovy jasný: denný stacionár pre starých ľudí. Ožije Domov bielymi hlavami. Bohuslav Piatko

Napísal Bohuslav Piatko