Možno to poznáte, každý rok pred prázdninami absolvujeme rovnaký proces. Celé hodiny presedíme nad internetom a hľadáme, kde, za koľko a akým spôsobom stráviť dovolenku. Najradšej by sme našli päťhviezdičkový hotel s bazénom a vlastnou plážou, s plnou penziou a osobným strážcom a to všetko za päť eur, ale akosi to stále nie a nie nájsť. Nakoniec sa na poslednú chvíľu vždy pre čosi rozhodneme – samozrejme len do výšky rozpočtu, ak nám vôbec na dovolenku nejaké zdroje zostanú. No a potom sa nám samozrejme občas stane, že nie všetko je podľa našich predstáv.

Jeden rok sme koncom leta využili akúsi najakciovejšiu akciu. Za pomerne nízku cenu nám cestovka ponúkla ubytovanie aj polpenziu pri mori. Férovo nás upozornili, že ubytovanie je skromnejšie a pláž tiež nie je práve exkluzívna. Ale čo, hlavne že máme strechu nad hlavou, zaplávame si, naberieme síl a potešíme sa vzácnemu času spolu. Ale sotva sme došli na miesto, už som frflala, pretože ubytko bolo viac ako skromné, na ceste k pláži bolo treba prekročiť rušnú zaprášenú cestu a jediné rozptýlenie v dedinke bola jedna úbohá zmrzlináreň. Večer sme sa išli aspoň prejsť po krkolomnom skalnatom pobreží a okukovali, ktorý dom by sme si boli radšej prenajali s priamym vstupom rovno do mora, ak by sme to boli vedeli a mali na to konto. Pri preliezaní skalísk a hľadaní akejsi cestičky sme narazili na úžasný výjav. Pred jedným z domov, priamo na skale nad vodnou hladinou totiž sedeli postarší manželia v kempingových stoličkách, ruku v ruke zabalení do jedného spacieho vaku. Sedeli tam a pozerali sa na šíre more pred sebou, na ústach spokojný úsmev. Po jednej strane improvizovaného sedenia svietila špeciálna lampička proti komárom a po druhej mali poháre s červeným vínom. La dolce vita, číra blaženosť.

Neviem už, ako k tomu došlo, ale dali sme sa spolu do reči. Zistili sme, že sú to Česi. Chodievajú sem pravidelne iba sami dvaja veľa rokov a sú tu maximálne spokojní. Dom priamo pri vode nebol ani zďaleka taký skvelý, ako by si človek myslel. Domáca pani bola už stará a údržbu nezvládala a tak hostia sa pravidelne na cestu vybavili Savom a po príchode si sami všetko upratali a usmernili, ako im to vyhovovalo. Vstup do vody bol krkolomný, ale ani toho sa nezľakli, boli dobrí plavci a tak skákali šípku priamo do morských vĺn. Nepotrebovali žiadne kaviarne, reštaurácie ani diskotéky, spolu si navarili, relaxovali pri dobrej knihe a každý večer si takto užívali vzájomnú prítomnosť. Manžel iba občas cez deň surfoval a niekedy tiež rybárčil. K šťastiu im nechýbalo nič. Veľmi sa mi páčili a uvedomila som si, že skutočný pocit spokojnosti nie je ukrytý v päťhviezdičkovom hoteli, ale niekde v mojej vlastnej hlave. Pripadala som si ako rozmaznané nevďačné decko.

Vďačnosť. Veľká téma. Ann Voskamp jej venovala celú knihu. Písala o tom, ako sa musela učiť hľadať vďačnosť v maličkostiach. Ako si ich zapisovala a fotila. A ako jej táto zmena pohľadu zmenila celý život. Vďačnosť Bohu za každý jeden deň, každú chvíľu, za dážď, za slnečné lúče, letiace vtáky či vánok v korunách stromov. V detstve mi babička čítala príbeh o Pollyane. Možno ho poznáte. Trocha čierno-biely, infantilný, ale pritom s dobrou myšlienkou - vidieť vo všetkom na svete niečo pozitívne. Nie je to jednoduché, zvlášť, ak prichádzajú skutočne smutné veci, za ktoré je tak ťažké ďakovať a na ktorých nevidíme nič pozitívne. Ale Biblia hovorí: „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa! ...Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách.“ (Fil 4,4 – 6) Nehovorí: Radujte sa iba v pondelok alebo vtedy, keď je pekné počasie. Radujte sa ustavične! A ešte to aj opakuje. A za svoje žiadosti už vopred máme v modlitbe ďakovať! Tieto slová pritom píše apoštol Pavol z väzenia.

Je to krásne a vždy ma to znova fascinuje. Určite som o tom už niekedy písala. Asi preto, lebo s nevďačnosťou, trudnomyseľnosťou a pesimizmom často sama zápasím. Je to celoživotný proces premeny. A Boh, ktorý nám dáva množstvo dobrých vecí, nám dáva aj silu a múdrosť byť za ne vďační a vidieť ich v tom správnom svetle. Je dôležité nájsť túto cestu aj vtedy, keď prídu skutočné rany. Aby sme si uchovali pokoj namiesto zahorknutia a srdce nám nezatvrdlo. Ale úprimne si povedzme, že tých skutočne vážnych situácií neprichádza v živote veľa. Naša nevďačnosť sa oveľa častejšie prejavuje v drobnostiach.

Napísal Eva Bechná