Znáte to, dieťa príde do puberty a vy ste ten najväčší nepriateľ. Všetky kamarátky a susedia majú skvelých rodičov, iba ONA vyfasovala takých nemožných trapošov, ktorí sú vždycky v tú nepravú chvíľu buď moc prísni alebo zasa moc mäkkí. „Prečo ste ma neviedli k športu?“ pýta sa dieťa, pre ktoré ste kedysi vynaložili nadľudskú silu, aby ste ho dostali ráno vôbec z postele. Hádzalo sa o zem pri seba menšom nesúhlase a jeho pevná vôľa ničila príbuzenstvo do tretieho kolena. Nespíte a plačete a hlavne máte pocit, že vám niekto nasadil do hniezda kukučku. Všetka vaša doterajšia snaha vychádza navnivoč lebo vám doma rastie arogantný fracek, ktorý vás neznáša a nič mu nie je sväté.

A potom sa to jedného dňa akosi zázračne začne lámať. Hovorím zázračne, pretože ste už vôbec nečakali, že sa také niečo môže stať a je to také neskutočné, že to isto nie je vaša zásluha. Sú to veci nadprirodzené a ak už ste k tomu dajako prispeli, tak iba odretými kolenami, ako ste sa dlhé roky zúfalo modlili. A aby ste sa príliš neprejedli sladkého života, prichádza to iba po kvapkách, aby za tým nasledovali zasa týždne poriadneho sucha. Hore a dole. Ako pôrodné bolesti. Ale tých nepríjemných hlbín je čím ďalej menej a trvajú stále kratšie a tých radostných výšok zasa o čosi pribúda. Hádam z neho dokonca vyrastie normálny človek. Usmiaty a zdvorilý. Začínate tomu veriť.

Jedného dňa, takto zarána, keď sa práve chystám do roboty, mi príde esemeska: „Mamiii, skoč kúpiť do Lidla kyticu a dones ju k nám do školy na vrátnicu. Prosíííím!“ Už pár dní sme počúvali o tom, že sa ide v škole niečo diať, prekvapenie pre triednu, ktorá bola dlho chorá. Ale aj keď sa o tom týždeň hovorí, praktické veci sa riešia samozrejme na poslednú chvíľu. Stojím nad mobilom a rozmýšľam. Nemala by som takúto SMS ignorovať? Veď o tom je výchova, naučiť deti niesť si dôsledky svojej nezodpovednosti. Esemeska prišla z cudzieho mobilu lebo na tom svojom už určite nemá kredit. Ak ho nezabudla doma. Lenže kytica je pre iného človeka, slušného a dobrého, ktorý si ju zaslúži a potrebuje potešiť a povzbudiť. Obchod s kvetinami aj školu mám po ceste do roboty, kam mám práve namierené. Viem ako študákom na celej akcii záleží a viem, ako by mne dobre padlo, keby mi niekto takto pomohol. Dilema je vyriešená.

Večer sa stretávame pri Tescu, môj puberťák ústa od ucha k uchu. Obzerám sa naokolo či to patrí naozaj mne. Alebo či nemám na čele prilepenú päťstoeurovku. „Mami, spolužiaci boli úplne šokovaní. Ani nevieš, ako veľmi si nás zachránila. To bola sila, čo si spravila!!“ Nemôžem tomu uveriť. Ten úsmev patril naozaj mne. Stala som sa super matkou. Moje dieťa bolo raz tým, ktoré už nemá tú príšernú trápnu mater, čo robí všetko naopak, ale cítilo sa kvôli mne hrdo. Chudáci ostatní rodičia, čo dnes asi počúvajú ten príbeh o matke-hrdinke, ktorá na zavolanie poslúži.

A dcéra pokračuje: „Spolužiak mi hovoril, že vraj jeho rodičia vychovávajú, aby sa o seba postaral sám. Ale ja som mu na to odpovedala: A mňa rodičia vychovávajú, aby som druhým pomáhala.“

Je príjemný podvečer. Kráčame s plnými taškami a drkotáme všeličo o živote. Teda ja ani nie. Som viac ticho. Rozmýšľam. Celé roky to dieťa vychovávate, snažíte sa mu odovzdať to najlepšie, čomu veríte, ale veľakrát máte chuť to vzdať lebo sa vám vôbec nedarí. Deti si idú svojou cestou a vy sa skôr bojíte, či vás v krátkom čase nenavštívi sociálka alebo rovno polícia. A jedného dňa zistíte, že ono to tam niekde všetko je, iba dôkladne skryté čaká na ten správny okamih. Zrazu máte pocit, že sa Pán Boh tam hore tak troch uškŕňa. Toľkokrát som si myslela, že je všetko stratené, že to nemá cenu a že som úplne k ničomu. A On ma zatiaľ niesol a dobre všetko videl a hlavne svojimi tajomnými cestami formoval naše srdcia pre tento deň. A vetrík ľahko vanie a slnko pomaly zapadá. Zajtra sa možno znova povadíme, ale dnes, dnes to bolo fajn.

Napísal Eva Bechná