Aké je byť pokorný? Ajhľa, človek, pozrime sa na Jeho príbeh! Pred pár hodinami mu Otec pripomenul, že je to On, pred kým v nebi padajú na tvár anjeli a starší a na koho dielo čakajú ostrovy, Mojžiš a Eliáš mu práve vzdali úctu a démoni sa od strachu triasli. A On berie do náručia malé dieťa a stotožňuje sa s ním, kladie sa na jeho úroveň. A nielen seba, ale dokonca Toho, kto Ho poslal! Kto toto dokáže? Hĺbka pokory Ježiša Krista je neopísateľná týmito slovami. Neviem ju totiž pochopiť rozumom a čo nechápem, neviem ani vyjadriť slovami. Len tak mimochodom, sa popritom všetkom učeníci zhovárajú, kto z nich je najväčší. Aké je teda byť pokorný? Pokora sa nedá prežívať zmyslami. Pokoru buď žijeme alebo nežijeme. Pokora nie je stav, do ktorého sa máme vcítiť. Pokora je rozhodnutie poddať sa Bohu vo všetkom. Každý pokorný človek strávil veľmi veľa času na modlitbách, kde musel svoju vôľu konfrontovať s Božou. A Boh zvíťazil. Radi v kresťanstve rozprávame o zlomenom srdci pre Boha. Myslím, že práve ono je synonymom pokory. Tento stav je pred Bohom vzácny, lebo v ňom človek zakúša ovocie dobrej Božej vôle. Žiť pokoru si však vyžaduje aj to, že si počas dňa kľaknem, sadnem alebo sa stíšim a budem sa s Bohom rozprávať o tom, ako ma naštval môj partner, ako sú ku mne v práci nespravodliví alebo ako sa mi nechce robiť to, čo odo mňa Boh práve žiada.

Karol Verčimák